noc je ako kráter čistého vzduchu
telo v chlade vnímavo dýcha
naplnené nepokojom
od stanice ide vlak škrípu brzdy
nárazníky tlčú o seba
a mne je dvadsať
oči mi vyskakujú z jamôk
treštia pobehujú a ja sa musím krotiť
druhá najčastejšia veta ktorú si opakujem je:
len sa nepoondi
prekrýva prvú ktorú hovorím najmä ženám:
život je boj a v boji si treba pomáhať
radosť až k zavýsknutiu
žiarovka na rampe podáva úžasnej tme
štyri ramená
cigáni bláznia ináč
ich spev chvíľami zaniká v dízlaku
a objavuje sa v opitom delíriu
či chaose
je to však zmätok bez ladu a skladu
a ja sa vraciam k pokoju svojej knihy